Prečo Ježiš - Téma 1

11. června 2012 v 12:00 | Martin |  Knižnica
Myslím, že sme spolu s Patrikom vykročili na tento blog zlou nohou. Aj napriek tomu, že si stojíme za všetkým, čo sme doteraz napísali, tak trocha ľutujeme, že sme sa hneď zo začiatku vrhli do boja za náboženstvo, dogmy, tézy, doktríny a popritom sme sem prišli písať o niečom tisíckrát dôležitejšom. Aj keď sú tradícia a Písmo základom učenia rímskokatolíckej cirkvi, pokope ju drží niečo iné. Najzákladnejšia myšlienka celej viery - existencia trojjediného Boha v podobe Otca, Syna a Ducha Svätého. Tento Boh je totožný s Bohom židovského národa, Izraelitov a ich praotca Abraháma. Už v starom zákona sa nazval najvýstižnejšie ako dokázal YHWH - v slovenskom prekladom Jahve (v Jehovisticom, prekvapivo, Jehova). Po hebrejsky teda - Ten, ktorý je.

Boh Izraelitov nespadá pod žiadnu definíciu, nedá sa zaškatuľkovať, nemôže byť podľa našich slov dobrý či zlý, nemôžete počítať s tým, že ho akýkoľvek ľudský termín do dôsledkov opíše. Na druhej strane sa nám dáva poznať v rôznych situáciách a aspektoch, a najmä vďaka jeho vnuknutiam boli proroci, ktorí spísali Bibliu, schopní čiastočne opísať jeho vlastnosti. Niektoré jednoduchšie - všemohúcnosť, večnosť, všadeprítomnosť atď. Iné len v rámci celkového kontextu - spravodlivosť, milosrdnosť (pretože v rámci odlúčenia od Boha - Adam, Eva, Had, Strom - sa naša definícia dobra a zla líši od absolútneho dobra a zla).

A ako najväčší smerodajný skutok pri poznaní Boha považujeme práve jeho život prežitý tu na Zemi. Ježiš Kristus, ktorého životné dielo bude bližšie opísané v tretej téme, prekročil všetky očakávania, všetky stereotypy, vykašľal sa na to, čo sa od Boha patrilo a rozhodol sa, že si zašpiní ruky.

"Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život." (Jn 3,16)



Boh tak miloval svet. Toto je skutočný biblický dôvod príchodu prisľúbeného Mesiáša. Láska. Nebolo to preto, lebo nás Boh chcel naučiť ako sa modliť, nebolo to preto, lebo tu chcel založiť cirkev. Samozrejme, spravil aj tieto veci, no ako druhotné - dôležité, no nie najdôležitejšie. V prvom rade nám prišiel ukázať, ako ďaleko je ochotný zájsť pre svoju lásku k nám. Žiadnu emóciu, žiaden chvíľkový pocit, žiadnu reakciu chemických zlúčenín. Ale pre absolútny a nemenný vzťah k nám.

Už dávno na počiatku všetkého, pred stvorením času, keď neexistovalo nič len Slovo, ktoré bolo Bohom a pri Bohu, keď dimenzie ako čas a priestor boli len ideou kdesi v Božej mysli, bol Boh prestúpený láskou. Realita, ktorú vyformoval, obsahovala absolútne všetko a on - nie obmedzený časom a priestorom - už vtedy bol tým, kým je. Z nutnosti, ktorú si žiadala jeho dokonalosť, nemohol byť jedinou osobou v Božskej prirodzenosti, ale stal sa tromi - Otcom, Synom a Duchom. Môžeme ich tak nazvať, no Otec nie je nadriadený Synovi, ako v našich hierarchiách. Sú si dokonale rovní a v dokonale harmonickom a vyrovnanom zväzku existujú v jednej podstate, pričom ich vzťah pozostávajúci z nekonečného množstva zväzkov, sa dá opísať iba ako Láska (tak ako u nás láska znamená omnoho viac, než len prázdnu frázu, ale taktiež starosť o seba, obetu za seba atď.).

Podľa Nicejsko-Carihradského vyznania viery, Boh-Otec stvoril svet - viditeľný aj neviditeľný, teda všetko okrem svojej podstaty a trojjedinej existencie; skrze Boha-Syna. A teda, v rámci ich vzájomnej Lásky, obaja (ako jeden) nekonečne a absolútne milujú celý svet, celú existenciu stvorenia. A o to väčšmi ľudí, ktorých postavili na vrchol viditeľného sveta.

Trpíme, hladujeme, zomierame. Kvôli tomu, čo nazývame zlom, má mnoho ľudí obrovský problém veriť hlásaniu cirkvi a Bohu. Existencia zla je filozoficko-teologický subjekt takého rozsahu a dôležitosti, že jeho samotný problém si zaslúži vlastný článok. V skratke, ak sa neurazíte, Boh stvoril všetko. Pre ideu slobody bol nútený stvoriť nielen možnosť dobre, ale i možnosť zla, ako absencie dobra. Hovorím o absolútnom dobre a o absolútnom zle. Príkladom, absolútne dobro je láska, absolútne zlo je zrada. Asi neexistuje žiadna kultúra na Zemi, či v inej časti vesmíru, ktorá by považovala zradu za niečo dobré. Iné absolútnosti sú oveľa zložitejšie, napríklad hriechy, pre ich príjemné a na prvý pohľad neškodné následky.

Na druhej strane, my vnímame veci subjektívne a teda situácie, do ktorých sa dostávame, pomenovávame ako dobré, či zlé, na základe subjektívneho rozhodovania. Práve toto vedie tak často k relativizmu a pragmatizmu. A práve toto odvádza od myšlienky absolútnej pravdy. Pričom je paradoxné, že práve kresťania, ktorí prežili ťažké podmienky, trpeli za svoju vieru a podobne, sú oveľa viac zakorenení v živom Kristovi, než pasívni kresťania, ktorí žijú v relatívnom luxuse. A aj ľudia, ktorí stoja za kritikou existencia zla sú vo veľa prípadoch práve ľudia, ktorí len komentujú čo vidia, nie to, čo v skutočnosti prežili.

Citátom C.S. Lewisa: Boh šepká v radostiach, prihovára sa v problémoch a kričí v bolesti.

Zlo je nutnosťou, ktorú si žiada ľudské rozhodnutie robiť veci po svojom. Verím, že to tak nie je kvôli jednému mužovi, Adamovi a jednej žene, Eve. Verím, že nech by to bol ktorýkoľvek muž a ktorákoľvek žena, vybrali by si tak isto. V Starom zákone Boh tvrdil, že kvôli jednému spravodlivému by ušetril Sodomu. Očividne, aby ľudia mohli byť takí, akí mali byť v dokonalom Božom pláne, musia prejsť skúškou ohňom - skúškou spravodlivosti.

Ste ochotní vzdať sa slobody pre večnosť? Pochybujem, večnosť by sa stala prázdnou. Na druhej strane, ľudia dokázali, že sú ochotní vzdať sa večnosti pre slobodu. Lepšie povedané, ilúziu slobody. Tak, ako nie je možné, aby 2+2 bolo 5 a aby ktokoľvek delil nulou, ani Boh nemohol niektoré veci zariadiť inak. A pre naše dobro, absolútne dobro, ich zariadil najlepšie, ako je možné.

Prečo? Prečo nás nezvrhol do ohnivej jamy a nenechal nás variť sa pre našu neposlušnosť? Lebo láska je silnejšia než zrada, láska prináša odpustenie, úprimnosť a obetu. Keď nás Starý had podľa Zákona držal v zuboch, prichádza Boh ako jedinečný Otec a prosí, aby si Had zobral radšej jeho. V akte najvyššej a najčistejšej lásky, keď už nebolo inej možnosti, než krvavej obety Božieho baránka.

Preto niesom moslim, ani hinduista, ani budhista. Dokonca ani žid, aj napriek tomu, že môj Boh je Jahve. Ale som kresťan, kvôli Ježišovi a kvôli láske, ktorú prináša, ktorom on sám je.

Bezpodmienečne - každému, veriacemu i neveriacemu, zlodejovi, vrahovi, pápežovi, homosexuálom aj diktátorom, sedliakom aj bezdomovcom. Boh nečaká že sa zmeníš, čaká, že ho budeš milovať. Z mnohých svedectiev vieme, že práve jeho láska v tvojom živote je hybnou silou zmeny, nie naopak.

Ako prvý - predtým, než sme sa narodili, predtým, než sme sa rozhodli, či budeme ctiť jeho odkaz a budovať jeho kráľovstvo (vedome či nevedome)... neskutočne sa tešil na každý rozhovor, každú modlitbu, každý akt viery a dôvery voči nemu. Ak sme mali prežiť sto pádov, kým ho nájdeme, nepočítal pády, odpočítaval čas, kým bude konečne s nami.

Osobne - pozná ťa po mene, pozná počet vlasov na tvojej hlave. Ak by si sám bol ľudstvom, zomrel by za teba na kríži. Si neoddelieľnou časťou jeho stvorenia a akokoľvek sa rozhodneš, čaká na teba s otvorenou náručou. Živý, zmŕtvychvstalý Immanuel.

V popise trojjediného Boha som mierne vynechal miesto pre Ducha Svätého. Aj on, jeho samotná existencia je manifestáciou nekonečnosti lásky. Povstal pred večnosťou, ako Boh v Bohu - ako Boží duch, vychádza z Otca i Syna, je zosobnením ich vzťahu a sám sa do neho aktívne zapája. Ľuďom je najmenej známy a pritom najbližší. Jeden františkánsky mních opísal miesto trojjedinosti v Božej podstate takto:

Otec je Boh nad nami, Syn je Boh s nami a Duch je Boh v nás. Duch skrze nás buduje Božie kráľostvo a spája nás s Bohom, tak, ako spája Otca a Syna, pripája do tohoto vzťahu každého jedného z nás. Skrz lásku, ktorá ako jediná najlepšie vystihuje toho, ktorí je.

Úryvok z prvého listu Korinťanom:

Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo.

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.

Láska nikdy nezanikne. Proroctvá prestanú, jazyky zamĺknu a poznanie pominie. Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme. Ale keď príde to, čo je dokonalé, prestane, čo je len čiastočné.

Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby. Teraz vidíme len nejasne, akoby v zrkadle, no potom z tváre do tváre. Teraz poznávam iba čiastočne, ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný.
A tak teraz ostáva viera, nádej, láska, tieto tri, no najväčšia z nich je láska.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Patrik Patrik | Web | 11. června 2012 v 13:45 | Reagovat

Viete, boli sme s Martinom cez víkend na jednej akcii a počuli sme túto myšlienku:
Keby bola všetka voda atrament, všetka zem  papier a každý človek spisovateľ, i tak by bolo nemožné napísať, aká dokonalá je Božia Láska.

Martin si povedal: Challenge accepted 8-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama